Mám sa... bombovo! A to nie je ten najčiernejší humor narážajúci na nedávne teroristické útoky. Vlastne, život tuto u nás, vo Flam, je pomalý, dedinský a mimoriadne bezpečný. Jediné nebezpečenstvo a stres cítim, keď na vlakovej stanici bicyklom kľučkujem pomedzi japonských a čínskych turistov. Tí sú väčšinou ešte zmätenejší než ja počas môjho prvého týždňa. Videli ste niekedy osamelého čínskeho turistu? Ani ja... Foťáky v ruke, neistá chôdza a sprievodca na dohľad.. nie, nefunguje to takto len v Bratislave. Prvýkrát sme sa stretli už pri mojej ceste sem. Stanica Myrdal, čakanie na populárny nórsky vlak - Flamsbana. Ja, moje 2 kufre a... (nie, Irena tu nebola) ... a asi 50 čínskych dôchodcov. Po tomto nálete, na stojanoch s prospektami neostal ani jeden. (Okej, aj ja som si zobrala, bola som tu predsa len nová, novučičká).
Máme tu taký menší ženský hárem- jediné, čo nám tu chýba, je muž. Preto pri príchode nejakého „schopného materiálu“ sa táto info dostane do všetkých kútov nášho kempu rýchlosťou svetla. A keďže sa takíto fešáci u nás dlho neohrejú (väčšina hostí ostane len 1 noc), šanca je len jedna. Ja svojho mám doma a už sa teším, kedy príde narušiť túto feministickú anarchiu. No pre „moje baby“ prichádza s každým východom Slnka aj nová šanca stretnúť toho vysnívaného.
Takmer hneď po príchode som ochorela nejakou záhadnou chorobou. Doktor Google mi diagnostikoval nejaký mne neznámy druh infekcie, príznakmi ktorej je nevoľnosť (check), zimnica (check), teda aj zvýšená teplota (check) a nespavosť. Všetko odpovedalo. V momente, kedy by som bola u Doktora House-a už druhýkrát v kóme, mi bol jediným priateľom Flector. Takto sa v tomto našom babinci etablovali vtípky o všemocnosti tohto lieku. Nechce sa ti ísť ráno do roboty? Daj si Flector, sadni na bicykel a šupito!
Môjho tátoša som vyfasovala hneď druhý deň. Mala som šťastie pretože má blatníky aj zvonček. Prvé dni sme sa síce trošku oťukávali, museli sme napríklad vyriešiť štýl jazdy pri pokazenej prehadzovačke, osmičke na zadnom kolese, jednej prilepenej brzde a druhej (prednej) fungujúcej. Smerom do práce je to paráda, dole kopcom sa ide asi každému jednoduchšie. Ale naspäť... Jedna brzda brzdí pri stlačení, druhá brzdí stále... Udychčaná sa hnevám, že som mala viacej trénovať. Jedinou útechou mi je, keď ma Andy cez telefón presviedča, že predsa tie ženy, ktoré robia kardio nemajú také pekné zadky. Tak počas tej strastiplnej cesty myslím na Peťa Sagana, že veď ani on nie je vrchár a zvláda to ( "jak pán"!). No a ešte myslím na tie svalnaté nohy, ktoré mi za 3 mesiace narastú. Ibaže by nenarástlli.
Takže sa o mňa nebojte. Keby niečo, sadám na bicykel a prídem domov. Srandujem.
Mami, nezomieram tu od hladu, ale mäso stále nepapám. Mám sa tu fajn. Povedz aj babke.
A ešte niečo... prídite ma pozrieť (ak ste chlap, zarastený (na tvári), máte zmysel pre humor a sem-tam niečo uvaríte... stačí poslať životopis s fotkou a motivačný list. Kolegyne sa vám určite ozvú hneď ako dospejú k nejakému výsledku). V prípade vážneho záujmu (alebo keď nás chcete pobaviť a spríjemniť nám tak dlhé letné večery) Vaše maily zasielajte na hoferkova93@gmail.com. Ak postúpite do ďalšieho kola, budeme Vás kontaktovať.
Vaša Dominika
